späť >Ženská komisia<

Prednáška:  (...ktorá mu bude roveň.)   Seminár  ERCSR – EFECW Svit, 7.august 2007.

 

Milosť nám a pokoj od  Boha, nášho Otca, od Pána Ježiša Krista! Amen.

 

Milé sestry,

prísť ako žena  medzi ženy,  ako veriaca žena medzi  veriace ženy, je  dobré a krásne. Prosme teda nášho Pána: Pane, TY  daj, spôsob, vykonaj, nech je to  požehnané – pre nás všetky.

Každé naše kresťanské stretnutie  vždy konáme  s Božím slovom. Tak aj toto dnešné  spoločné, n a š e zamýšľanie sa nad nami samými: nad  ženami  v kresťanských  spoločenstvách, v kresťanskej cirkvi, konáme  s Božím slovom.

Počujme teda  na začiatok  niekoľko  veršov z Písma sv.

Sú to verše z 1. knihy Mojžišovej, z 1., 2. a 6. kapitoly: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem ..... Učiňme človeka na svoj obraz...tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; ako muža a ženu ich stvoril. Potom ich Boh požehnal...A Boh videl  v š e t k o, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.....Boh pojal človeka a umiestnil ho v záhrade Eden, aby ju obrábal a strážil.... učiním mu pomoc, ktorá by mu bola roveň....6. kapitola v.6:  Hospodin oľutoval, že učinil človeka na zemi, a zabolelo Ho srdce.

Sme  kresťania. Spolu s  veľkou väčšinou  kresťanov rôznych konfesií spoločne vyznávame   svoju vieru jedným jediným  spoločným Credom.  Vyznaním viery. To vyznanie sa začína  slovom: Verím ... a to až tri razy. Verím v Boha-Otca, verím v Ježiša Krista, verím v Ducha Svätého.

Chcem sa s vami najprv sústrediť na  začiatok toho spoločného  vyznania: 

Verím v Boha-Otca, všemohúceho Stvoriteľa neba i zeme.

Nie sme nebeské bytosti, ale sme  - ako  ľudia – obyvateľmi  Zeme . Ako ženy sme obyvateľkami  Zeme, ktorú stvoril Stvoriteľ.  Tak ako muži – sú (ste) obyvateľmi zeme. Keď hovoríme o stvorení, môžeme hovoriť o PYRAMÍDE  STVORENIA,  (ukázať na kockách...?) od najnižších  foriem života vždy vyššie. VRCHOLOM tejto pyramídy  je  ČLOVEK, ľudia, ľudské bytosti.  Keď poviem "človek", čo si pod tým predstavíte? Keď vyslovím  slovo ČLOVEK, myslím tým  ľudskú bytosť,  jedno či muža či ženu. Taká je biblická zvesť. A my, kresťanskí ľudia, bez  biblickej viery v  Pána Boha – Stvoriteľa predsa  nemôžeme existovať.  Preto  aj   pojem "človek"  chápeme   v plnosti a celosti. Stvorenie – to bolo  niečo úžasné, dramatické, vzrušujúce.  Aj objavovanie  jednotlivých  dejov vo svete, v histórii a aj vecí okolo nás  je určite vzrušujúce. Tak to tvrdia vedci. A my im to veríme.

Ale  MY vieme jedno: že tá úžasná  dráma  pôvodu a vzniku všetkých vecí  sa začína  s Pánom Bohom.  Pán Boh je a bol všetko vo všetkom a  nič  sa nestalo bez NEHO.

A o tom (vlastne: o ŇOM)  je tá prostá, jednoduchá  veta na počiatku Biblie:  Na počiatku stvoril Boh nebesá a zem.   Toto  je v jednoduchej, živej reči opísaný  div a bohatstvo stvorenia, stvorenia života a sveta   z chaosu , z beztvárnosti, a je to aj jednoduchá chvála bohatosti života. Je to jednoduchá, prostá báseň. Vlastne, je to oveľa viac než báseň. Tu sa nám hovorí, čo musíme vedieť, aby sme rozumeli sebe samým  , aj nášmu svetu. Totiž, že:

Pôvod sveta a života nie je náhoda! Je , existuje STVORITEĽ: Pán Boh.

Pán Boh stvoril všetko, čo je.  To je   p r v é. – Ale   d r u h á  pravda je:

VŠETKO, čo Pán Boh stvoril,  b o l o   dobré!!!!!!!!!!!!!!

A VRCHOL   Božieho dobrého stvoriteľského konania  bolo  stvorenie ČLOVEKA.

Človek však nebol úplne ako ostatné stvorenie, človek sa odlišoval od ostatných  stvorení: dvojako sa odlišoval:  a) on jediný bol stvorený na obraz Boží. a za b):  jemu, človeku,  bolo dané  zverené  vrchné  spravovanie  a  vláda nad všetkým ostatným. Právo, ale i povinnosť. 

Ďalšia  úžasná  pravda a zaujímavosť: Božia  "šesťdňová"  práca  , nasledovaná siedmym dňom odpočinku, vlastne položila  meradlo pre  životný spôsob bytia a stanovila  vlastne pracovný  a vlastne aj životný   RYTMUS pre človeka. Šesť plus jeden. Je tým daný náš  BIORYTMUS.

Všetky tie pravdy a výkony a výsledky Božej stvoriteľskej  múdrej aktivity nám opísal biblický  pozorovateľ tak,  ako videl život okolo seba v jeho jednotlivostiach.  Správa o stvorení je napísaná tak, aby jej každý rozumel:  od   izraelského  hospodára  až po vedca 20. alebo 21. storočia. Biblia tu nechce podávať žiadne  prírodovedecké pojednanie. Nehovorí sa ,  KEDY   sa tvorenie  dialo,  ani AKO Pán Boh   v jednotlivostiach svet a život   priviedol do existencie, do bytia, ani to,  AKO DLHO   tie  "dni"  trvali, aké  časové  pnutia, úseky to boli.  Každopádne je zaujímavé, ako  tie  tu pomenované  fázy  súhlasia  s  výsledkami  dnešných bádaní.

A ešte niečo , tiež dôležité: pokiaľ ide o  označenie:  stvorený "na Boží obraz", musíme vidieť, že toto je tu  v Písme svätom vyslovené  i b a  o  človeku  (= o mužovi a  žene) . Tým je človek  vydvihnutý z  oblasti zvieracej  a postavený  vysoko, do osobitného  vzťahu  k Stvoriteľovi. K Pánu Bohu. Tento Najvyšší Pán,  Pán Boh,  robí človeka  pánom, vládcom nad všetkými  ostatnými stvoreniami  vo svete, práve Ním stvorenom.  Podobnosť Božia – je teda  základnou skutočnosťou pre človekovo bytie, až tak, že ani  človekovo totálne zlyhanie, hriech, (hovoríme mu p á d) tento vzťah úplne nezničí. Hriech  síce človeka  veľmi  poznačil, porušil  a zbavil ho  mnohého, čím ho Stvoriteľ obdaril,  ale aj tak  človek  je  naďalej   rozumová, morálna , tvoriaca   bytosť. Stavať človeka  na  úroveň zvieraťa  znamená  klamať,  luhať o  Božom obraze.

Pán Boh stvorí človeka   a ž  potom, keď pripravil podmienky pre jeho život na Zemi. "Záhrada Eden" -  tam má človek žiť. Človek však nie je stvorený pre  osamelú,  sebestačnú existenciu. A navyše, žiadne zo zvierat  mu nemôže robiť rovnocennú  spoločnosť .  Pán  Boh  tvorí človeka ako  dvojicu, ako pár, ako muža  a ženu. Žena  bude a je mužovi  "roveň".  Určite to platí aj naopak:  muž je žene roveň.  Toto je na  samom  začiatku Biblie    "Tak stvoril Boh človeka  na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril....a Boh videl  všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré ..1M. 1. Počuli sme dobre? Tí dvaja nie sú totožní,  každý je iný, sú  Božím originálom. Tak to Pán Boh chcel.  Ale    rovnako cenní.

...a hľa, bolo to veľmi dobré...

Tragédia hriechu  narušila a porušila  to "dobré", dokonalé, čo Pán Boh  vytvoril.  HRIECH  nie je nejaká škvrna, chyba krásy,  hriech  j e  tragédia.  Tragédiou tiež je   spochybňovať  alebo znevažovať či zosmiešňovať "jablko".  To  odtrhnuté jablko  je  už navždy symbolom hriechu. Išlo totiž o pohrdnutie  Stvoriteľom a Jeho slovom. Pohrdnutie  Stvoriteľom, akékoľvek a kedykoľvek, pohrdnutie    aj JEHO slovom a  JEHO vôľou a JEHO zákonom, JE HRIECH. ((Žena  dala viac na slovo a sľub  pokušiteľa, než na slovo a príkaz Boží,  a  muž dal viac na slovo  človeka (ženy), než na slovo a príkaz Boží..  Obaja rovnako vinní!! Jeden za 18, druhý za dvadsať bez dvoch.)) Vieme, že pri jablku nezostalo.  Hriech ide ďalej,  hriech  vždy ide ďalej, naberá na seba ďalšie a ďalšie podoby, je ako snehová  guľa, ktorú pustíte  dolu svahom, aj tá naberá na seba  všetko, čo príde:  konáriky, špinu, zaschnuté blato,  guľa sa zväčšuje,  a nie je na nej už  temer nič  z pôvodnej krásy. Tak to bolo s hriechom- A tak to stále  JE  s hriechom!  O tom hovorí už 6. kapitola  Genesis,  že bolo vo svete  už toľko zla, že (v. 6):  "Hospodin OĽUTOVAL, že učinil  ČLOVEKA na zemi. A zabolelo ho srdce."   To je  hrozné! ČLOVEK  ako taký  Pána Boha sklamal.  Aj muž aj žena.  Nielen v stvorení, ale: aj v hriechu je ČLOVEK rovnaký, i muž i žena -  sú rovnako  na vine, sú rovnako hriešni,  aj v tom sú si roveň.  Ale obaja, i muž i žena, sú Pánu Bohu   i napriek všetkému stále drahí.  I ten svet, ktorý Pán Boh pre  ľudí pripravil, je Mu drahý.  Miluje ho.  A miloval: Tak, tak  veľmi-preveľmi BOH miloval svet, že svojho  jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.   Tu, v Ján 3,16 je  prekonaná 1M 6,6!  Láska  Pána Boha  víťazí nad  hnevom a sklamaním  Pána Boha. Pán Boh prinavracia  život, večný život, možnosť , šancu na večný život. A ten večný život -  je pripravený a určený  pre každého: pre ženu i muža, dospelého i dieťa , pre bieleho, čierneho, žltého, pre mladého, starého, pre  vedca  alebo  nevedca, pre bohatého alebo bezdomovca, pre kňaza,aj pre  tzv. laika. TAK   veľmi  Pán Boh  miloval  svet a človeka v ňom.  Aj vás,  aj mňa, ale aj tých – čo o tom ešte ani  nevedia.  Buď  o tom ešte nepočuli,  alebo  odmietli to počuť.  Stále to Pánu Bohu  je iste ľúto, ale  miloval a miluje ...

Čo  teda  človek nadobudol už v Božom stvorení, a čo  mu prinavrátil  Pán Ježiš  svojou obeťou na kríži a svojím vzkriesením? Isteže: večný život. Šancu naň. Nádej na večný život. To, čo  stratil kvôli hriechu.  Pán Boh však s tým človeku prinavrátil aj  HODNOTU, CENU, dôstojnosť.  Tým, že som  Božie stvorenie,  tým, že  som  Pánom vykúpená a tým, že  On mi daruje aj  svojho Ducha, tým všetkým mi ON  dáva cenu, hodnotu, ktorú nevyčísli žiadna mena ani žiaden titul či hodnosť sveta.  A práve táto jednoznačná a  plná  r o v n o  -  c e n n o s ť    nás  robí  rovnakými , rovnako  hodnými i rovnako  vhodnými   pre úlohy, ktoré  nám  On sám  dáva.  K tomuto  poznaniu  prišiel aj apoštol  Pavol  a  veľmi  jasne to  vyznal  a pre istotu aj  dal zapísať  - v liste  kresťanom v Galácii:  "Nie je    ( – teda  po  Golgote a vzkriesení!) ani žid ani Grék, ani muž ani žena, ani slobodný ani otrok, ale  všetci  (VŠETCI!!!)  jedno sme  v  Kristu Ježiši." To "Nie je" – neznamená, že  neexistuje, ale  znamená to, že  nie je rozdiel v hodnote  medzi židom a nežidom(pohanom), medzi  otrokom a slobodným občanom štátu, medzi mužom a ženou -  Nám sa to dnes parádne  cituje a opakuje,  ale  bol to dlhý a určite aj bolestný zápas  pre Pavla ( Pavol bol väčšinu svojho života  viac než pravoverný žid, veď bol príslušníkom tej najpravovernejšej židovskej  triedy:  farizejskej!), ale bol to zápas aj pre jeho  dobu! A vieme, že  ten zápas dodnes  trvá a dodnes  aj  na mnohých miestach bolí.   Toto  "všetci jedno sme ", drahé sestry, prinieslo   Evanjelium. Pánovo evanjelium. Sme  "jedno"  zase značí: sme  rovnako cenní!   Aj toto je súčasťou  Evanjelia,  aj  toto je   radosť,  ktorú táto zvesť obsahuje!  Kde je toto  pochopenie rovnocennosti   ľudí, tam už nie je potrebné hovoriť o rovnoprávnosti, lebo tá je už potom  úplne samozrejmá. Toto je  obrovské  posolstvo  človečenstvu aj dnes.  Posolstvo  veriacich kresťanov. Ako ďaleko k tomu ešte majú  mnohé náboženstvá a  všelijaké spoločenstvá a  zoskupenia!

Prechádzame Písmom svätým  a  obdivujeme, ako  Pán Boh dokazoval, že je Pánom dejín. Zasahoval do  dejín  sveta. Do dejín svojho vyvoleného ľudu. Ako nástroje svojho pôsobenia  k tomu používal i ľudí, mužov i ženy. Hovorme dnes o ženách, dobre? Napr.: keď Jeho vyvolený národ  izraelský sa  dostal  do  egyptského otroctva a tam musel znášať  nepredstaviteľné  príkoria, až  také, že rodičia, museli  zahubiť  svoje novorodeniatko-ak bolo mužského pohlavia,  tak čo čítame na začiatku  2. knihy Mojžišovej Exodus?(2M 2,2nn): ŽENA počala i porodila syna  a keď videla, že je pekný, skrývala ho tri mesiace. Keď ho už ďalej nemohla skrývať, vzala papyrusový košík, vymazala ho asfaltom a smolou, vložila doň dieťa a položila ho do rákosia  na brehu Nílu.  Jeho SESTRA sa postavila opodiaľ, aby zvedela,, čo sa s ním stane.... A potom – faraónova DCÉRA sa zľutovala nad dieťaťom...a napokon  (Mojžišova matka) vzala dieťa a nadájala ho....  Divné sú cesty Božie, však? Tam tri ženy sa odvážili  prekonať neľudské nariadenie.  -   Iný príklad: Jeden z najväčších sudcov  Izraela – Sámuel - bol dieťaťom  mnohých modlitieb svojej matky,  Elkánovej manželky Anny – a keď jej  Pán Boh  dal syna,  ona ho  pripravila  na  budúcu službu  vo svätyni, na službu  kňazskú i prorockú. - V zajatí v babylonskej ríši: cez     mladučkú krásnu židovskú ženu Ester  (ktorá riskovala vlastný život), zachráni  Pán Boh  svoj ľud pred genocídou. Popri  postavách mužov  defilujú nám úžasné  osobnosti žien históriou  tohto ľudu. Až sa dostaneme  k prelomu  veku– a  tak k postave  Jána Krstiteľa -  a k nemu patria obaja jeho rodičia: kňaz Zachariáš  i jeho manželka – laička – Alžbeta, a práve ona  vie rozpoznať, koho má Mária pod srdcom!  (Jej manžel, Zachariáš, bol skeptický  ku zvesti anjela, že by Alžbeta ešte mohla byť matkou, a žiada si od neho dôkaz: "Podľa  čoho to poznám???" Alžbeta  na svoje tehotenstvo odpovedá s radosťou, ale aj s pokornou vďačnosťou: To mi  učinil Pán...).

A prichádzame  k  najväčšiemu: k Pánu Ježišovi. K Jeho príchodu na svet. Pán Boh to tak chcel, že  aj tam  sa  prejaví  obidvoje: aj  mužský aj ženský  prínos   k dejinám  spásy. Mária i Jozef. Jozef i Mária.  Jedného bez druhého si nemôžeme  ani len predstaviť.  Mária bola úžasná, povieme si ešte o nej,  ale predsa len,  bez Jozefa, bez  takého  Jozefa, takého partnera, by sotva zvládla  ťažké a zodpovedné bremeno,  ku ktorému povedala  prekrásne: "Som služobnica Pánova, nech sa mi stane podľa tvojho slova."  Je až na počudovanie, ako sa Jozef dostal   tak nejako do tieňa Márie. Nezaslúži si to. Jeho miesto je nielen na obrazoch – najmä obrazoch  zobrazujúcich narodenie  Pánovo,  jeho miesto   j e  určite  aj v  histórii  spásy.  Nemal to ľahké.  Dozvedieť sa, že jeho nastávajúca  je  gravidná, čaká dieťa, ale nie s ním, no to je  neznesiteľné. Jozef chce najprv aj riešiť túto situáciu prepustením Márie.  Napokon – na oslovenie Božie cez anjela – zostáva pri Márii, a potom aj pri jej dieťati Ježišovi.  Márii je  starostlivým  mužom, oporou, ochrancom,  a  chlapcovi, ktorému nie je biologickým otcom,  sa stane   starostlivým vychovávateľom a dá mu  skvelé základy.  Dvaja rovnocenní  - Mária a Jozef,  obaja oslovení,  s vysokými nárokmi na nich oboch vloženými, obom je darovaná tá milosť,  a obaja  pokorne  prijímajú  každý  svoju úlohu.  A tie sa budú dopĺňať.

Ev. Lukáša  1: Vtedy povedala Mária: Som služobnica Pánova. Staň sa mi podľa tvojho slova.

v. 46 a 49: Vtedy povedala Mária: Velebí  moja duša Pána....pretože Mocný          učinil so mnou veľké veci..

Nazdám sa, milé sestry, že  neublíži nikomu z nás, ak sa pristavíme pri  žene, ktorú si  Pán Boh vybral, aby dala  telesný život  Jeho Synovi   (a ona to aj sama povie:  som služobnica Pánova, to hneď po prvom zvestovaní,  a  potom, keď sa stretnú s Alžbetou,  jej srdce i ústa spievajú nádherné Magnificat – Velebí moja duša Pána) ....   Zastavme sa pri  mladej žene  z Izraela,  nábožensky a mravne  krásne vychovanej. Nastala plnosť času. Je prelom vekov.  Veď práve od narodenia   j e j    Syna sa  neskôr bude  rátať  vek  sveta a čas jeho dejín. Bude sa rátať na dobu   PRED Kristom a  PO Kristovi.  Zastavme sa teda pri MÁRII.

M á r i a  vôbec nie je iba katolícka alebo ortodoxná, pravoslávna. Mária je aj protestantská. Mária je matka  Pána Ježiša , je Mu bližšia ako prvá zo všetkých ľudí, prv než  všetci Jeho učeníci a učeníčky. S akou  človečinou, ľudskosťou, opisuje  Nová zmluva túto blízkosť  Márie a jej Syna, a pritom nám nezamlčí ani  určitý odstup, ktorý tu bol.  Príkladom je tu   jeden moment, ktorý spomína Lukáš (on sa o Márii zmieňuje najčastejšie). "...akási žena  (zo zástupu, z davu) pozdvihla svoj hlas  a povedala Mu (P.Ježišovi): Blahoslavený život, čo Ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval! On však riekol: Omnoho blahoslavenejší  sú tí, čo počuli  slovo Božie a zachovávajú ho." (Lk 11,27n) Neplatí to vari práve aj o Márii?  Ona je  opísaná v Evanjeliu ako  bezpríkladná poslucháčka a činiteľka  Božieho slova, ako služobnica, slúžka Pánova, ktorá hovorí svoje ÁNO na  Božiu vôľu , ona vie, že nie je mimoriadna, vie, že je OMILOSTENÁ, milosťou  Božou bohato obdarovaná, že  ona sama  o sebe nič zvláštne ani mimoriadne neznamená,  ale len a len skrze Božiu dobrotivosť  je tým, čím je.  Tak je Mária praobraz takého človeka, ktorý sa naplno odovzdá  Pána Bohu  a BOŽEJ vôli sa otvára  a nechá sa  obdarovať, je praobrazom  spoločenstva  veriacich.  Pritom zostáva  naskrze  človekom  a nijaká  veta, žiaden verš z B. slova  nehovorí o nej to, čo sa  v Biblii hovorí o jej Synovi, o Pánovi Ježišovi Kristovi:  počal sa z Ducha Svätého.  Až neskôr sa  vo vývoji cirkvi do podania vniesol aj nový (nebiblický!) prvok o údajnom Máriinom nepoškvrnenom počatí, teda že ona  sama bola počatá  z Ducha Svätého, bez dedičného hriechu. A oveľa, oveľa neskôr, až po  1900 rokoch, až v 50. rokoch 20. storočia  prichádza  dokonca i k učeniu  o nanebovzatí  Márie. Nič z toho v Biblii ovšem nie je.  "Počal sa z Ducha sv., narodil sa z  (Márie) panny" – to vyznávame  len a len o  Kristu Pánu!  Tým isteže  sa priznávame i k Márii, ako k matke  nášho Pána.  Mária to  sama  hovorí, že všetko v nej a s ňou je  BOŽIE dielo, keď v Magnificat (Lk 1,49)  pokorne  vyznáva: "Mocný učinil so mnou veľké veci.." Aj M.Luther, keď  vysvetľuje práve   toto  Magnificat – Velebí moja duša Pána, hovorí: "Tie  -veľké veci -  nie sú nič iné, než  že sa stala matkou  B. Syna,  v tomto čine  je jej daných  tak veľa a tak veľkých  dobrodení, že ich vlastne  ani nik nemôže  pochopiť. V celom ľudskom pokolení  je ona jedna jediná  osoba nad všetkými,  lebo nikto sa jej  nepodobá v tom,  že ona má Dieťa  nebeského Otca,  t a k é  Dieťa...Nič väčšie sa o nej nedá povedať,  aj keby mal človek  toľko jazykov, ako je trávy  na zemi a hviezd na nebi a piesku na brehoch morských.  Iba ľudským srdcom  sa  dá vnímať, čo to je, byť matkou  Božieho Syna." (ML) – Táto žena, dovtedy známa iba v malom okruhu  jej príbuzných a  dedinky, kde žila,  sa  dostáva do histórie  spásy a  potom neskôr patrí i do Pánovej cirkvi, do spoločenstva veriacich.   Nie je  ani vedľa Krista, teda na tej istej úrovni, a už vôbec nie  NAD  Krista.  Ak  hovoríme s apoštolom, že   Ježiš, Boží Syn, je  novým, druhým Adamom,   tak trošku  podobne smieme  vysloviť, že  po Eve,  (ktorá   podcenila Božie slovo  a  vzdorovala  mu), je Mária tou,  ktorá  na Božie slovo  a vôľu  neodpovedala ani spochybňovaním  B. vôle, ani  vzdorom, odmietnutím,  ale  nádhernou, prekrásnou  podriadenosťou  vôli Božej, prijatím Božej vôle:  som služobnica Pánova - Mária je  "novou Evou" – vzorom poslušnosti a prijatia Božej vôle.  A  po smrti a vzkriesení svojho a Božieho Syna -  Ježiša Krista,  aj ona patrí do mladej, rodiacej sa   Pánovej cirkvi.  Patrí  do  kruhu  apoštolov, apoštoliek,   svedkov , svedkýň, vyznavačov, vyznavačiek. Patrí do cirkvi. 

Kto iný, než služobníci a služobnice Pánovi  tvoria Jeho cirkev?

Mária  -  je v  službe  aj potom,  keď Dieťa  dospeje.. je  občas s Ním, potom aj  pod krížom,  a potom v kruhu učeníkov.    Vyvíjala sa. Áno, jej láska  sa vyvíjala: od  prostej krásnej lásky matky k dieťaťu,  k láske  k Ježišovi- Spasiteľovi a ku viere v Neho.

Jej Syn  bol  dobrým synom – až do konca.  Bol vnímavý i k jej  rodiacemu sa  poznaniu -  k  jej rodiacej sa viere: svadba v galilejskej Káne to naznačuje, keď prijal  to, čo aj ona  vybadala (že je ohrozená svadba a vzťahy, lebo  ...nemajú vína...), a  preto spôsobil to, čo spôsobil.

Zdá sa mi, že Pán Ježiš  musel mať často v duchu jej obraz pred sebou, keď  videl ženy v  určitých  situáciách -  keď videl  vdovu trúchliť za synom  v  Naim,  alebo  do krajnosti  skúšal  vytrvalosť až  sebaponíženie matky, ktorá prosila za svoju  postihnutú dcéru; a ženy-matky, ktoré za Ním prídu so svojimi deťmi, s uznaním a pochopením prijal, a naopak – zavrátil, až zahanbil  učeníkov. Ocenil tak aj matky , za to, že tak veľmi túžili po požehnaní pre svoje deti. Alebo: Mária, Jeho dobrá matka a  verná Jozefova manželka, aký to bol kontrast  ku Samaritánskej žene pri Jákobovej studni, žene, ktorá striedala  partnerov a  šieste Božie prikázanie  vyčiarkla zo svojho života! Ale  tí muži, ktorí jej "služby" prijímali, tí vari boli čistí?? Pán Ježiš  našiel slová, ktoré potrebovala, bez toho, aby urážal. Ukázal jej na možnosť iného života,  ale  netoleroval  ani nebagatelizoval hriech (podobne ako pri žene, ktorej hrozilo ukameňovanie).  Keby sme my vedeli  tak zaujať  a tak osloviť  , ako to On dokázal!

Tak sa  dostaneme  opäť k Pánu Ježišovi.  Bol telesne  žid,  a čakalo sa, že sa bude správať vo všetkom tak, ako  oni. Ale nedočkali sa. Napr. keď išiel  so skupinou svojich  verných z juhu na sever, z Jeruzalema do Galiley,  a bolo im treba prejsť  cez územie  obývané zväčša Samaritánmi. Čo by urobil v takom prípade žid? Obišiel  by  miesta, kde by sa s nimi mal stretnúť, volil by radšej dlhšiu cestu okľukou. Pán Ježiš nie! On ide najkratšou cestou, hoci tá vedie cez  Samáriu. Ide tadiaľ, aj keď dobre vedel, že  medzi  izraelskými a samaritánmi  existovalo napätie a nepriateľstvo.  Koľko je takých miest  aj dnes –i u nás, i vo svete , i v samotnom  priestore  Izraela a Palestíny napr. – Tam, práve tam, stretol  Pán Ježiš  Samaritánsku ženu.  A ešte si predstavte , že  židia mali aj takúto modlitbu: "Pochválený buď, ó Pane, že si ma nestvoril ako ženu!" – tak lepšie pochopíme, prečo sa učeníci tak veľmi divili, keď  svojho Pána videli, že sa  zhovára so ženou  Samaritánkou,  ešte k tomu p o č u l i,   o čom sa  zhovára: o otázkach života, o pravde, o večnosti. Bol to pre nich šok: Ich Majster  hovorí so ženou a k tomu so Samaritánkou –alebo naopak! On ju oslovil. Hoci bol ustatý a smädný a hladný – nemôže prejsť popri nej iba tak, akoby ju ani nevidel. Bol  Boží Syn,  vycítil,  v akej situácii tá žena je. A v priebehu toho zvláštneho  rozhovoru  jej pomohol pochopiť, že  jej  núdza, to nie je iba núdza o vodu (pre ktorú musela  šliapať  kilometre prašnej, púštnej cesty a niesť ťažkú nádobu s vodou na hlave), ale že jej  núdza je  duchovného  pôvodu.   Tá žena  pochopí. Ona  zmení smer  svojho vnútra a života.  A ona sa  stane  až akousi  minimisionárkou  Pánovou  tam a vtedy.  Aj medzi tými, pre ktorých bola  iba  zaznávanou  prostitútkou a ktorí sa nad ňu zrejme povyšovali,  hoci  boli práve takými hriešnikmi.  Šieste  Božie prikázanie  sa predsa  týkalo a týka  oboch pohlaví.

(U nás sa  toľko hovorí o ženách na D 5, alebo na Krížnej  atď., ale  počuli ste vari kritické slová na mužov, ktorí  za nimi  chodia? !)

Milé sestry, to, ako  Pán Ježiš  postupne  menil  svojich učeníkov  aj v  náhľadoch  na ženy, to prinášalo  len  p o s t u p n e   výsledky.  Určite  to najvyššie  a najsilnejšie  sa  vidí najprv pri  ukrižovaní  a potom pri vzkriesení Pánovom.  Čítajme  pašiové deje -  kto  bol  do konca  pri Ňom,  a kto potom prvý  bežal k  hrobu na úsvite -  dobre vieme.  A  na svedectvo, rozprávanie  tých  verných žien  učeníci   d a l i!  išli sa  sami pozrieť, presvedčiť sa.  Aj najstarší Peter aj najmladší Ján.  Boli si  "roveň" -  i  pokiaľ ide o   pohlavie -  ženy idú a  potom aj muži,  ale aj pokiaľ ide o  vek -  rozdiel generácií  nehrá  žiadnu rolu.   Pri prázdnom hrobe, najmä pri zvesti Kristus vstal! Niet Ho tu! -  sa  všetci stretnú.  Kristus Pán vstal! -  je  víťazná, je základná, je určujúca  zvesť.  Tú zvesť potom  nesú svetom , lebo ich  posiela  Pán.  Nie je to ľahké.  Nie sú  anjeli a ani  k anjelom  nie sú poslaní. Sú ľudia  a sú poslaní k ľuďom:  choďte do celého sveta...  Pán  im  dal  a dáva a bude dávať svojho Sv. Ducha.-  Tento  zasľúbený a potom darovaný  Duch Sv.  zhromažďoval najrôznejších ľudí, skupiny,  premieňal ich tak, aby  tvorili  spoločenstvá. Cirkev. Spoznať rovnocennosť oboch pohlaví  - to bola  úloha a problém  isteže pre mužov. Ale aj pre samotné ženy – aby si ony samé uvedomili  svoju cenu a svoje miesto a svoju  takú istú dôležitosť  v živote  zborov a cirkvi.

To bolo snáď  ešte dôležitejšie!  To  musíte cítiť aj vy, sestry.        

Semiačko, ktoré  zasieval  Pán Ježiš  v  mnohých  oblastiach a vzťahoch života, o rovnosti, rovnocennosti (židia-pohania,  slobodní občania-otroci, muži-ženy) , to  sa  dostávalo   do šírych oblastí  rímskej ríše.  To nebol  nijaký  cisársky  dekrét,  ktorý  riadil  a  usmerňoval  myslenie a rozhodovanie  v živote  mladých kresťanských zborov, to  bol  roky  trvajúci  zápas  o   KRISTOVSKÉ  myslenie, o Pánovho ducha.  Cez ten zápas  museli  sa pretrápiť  aj apoštolovia.  Peter  i Pavol.  To ich "židovstvo" v nich bolo  príliš  pevné.  Pánov  "nový zákon lásky", aby ste sa navzájom milovali TAK  ako som vás miloval JA- ten zákon   sa  ľahšie  citoval než  žil.  Ale  ohromne im muselo  vždy pomôcť, myslím si, ak si spomenuli na svojho Pána.  Na jednotlivé  skúsenosti, zážitky,  na to, ako aj On sám  musel stále znovu  ukazovať,  čo svojimi prikázaniami  Pán Boh mienil,  čo to znamená  byť  Božím synom, dcérou.  Aj oni vo vzťahu k ženám  v ich spoločenstve iste  prechádzali  premenou, keď  ich toľké presvedčili, že sú  rovnocennými  partnerkami v živote a práci  v zbore.  Určite nie iba ako nejaké gazdinky, ktoré sa  postarajú  o  živobytie, ale že sú   jedinečné vo vyznávaní, že sú apoštolkami,  vyznavačkami.  Priscilla, Eunika, Loida, či LÝDIA – povážte, ona - ako prvý  kresťan  na pôde Európy!  A k tomu  samostatná žena, podnikateľka,  obchodníčka;  podobne ako Priscila, ktorá  i s mužom pochádzala z Ríma, často boli  na obchodných cestách a  obaja  boli  pre  zbory v Korinte  a Efeze   veľkou pomocou.

Tak rozmýšľam,  načo vlastne  o tom  hovorím? Veď je to  známe už tak dávno.  Ale potom som si  povedala: Opakovanie, matka múdrosti.  Nuž, zopakujme si to.

Čo? Nuž toto:  že sme  Božie  stvorenie, preto sme  všetci  drahí a cenní  svojmu Pánovi.  On nám dal svojho Syna. A On má  poslanie  pre každého a pre každú, kto vo   svojom srdci horí  vierou a túžbou.  Dáva svojho Ducha. A dáva svoje dary. Nikto nevie všetko!!  Nikto nevieme všetko.  Pán  rozdeľuje a prideľuje svoje dary.  A určite  nie podľa toho, či  je kto muž alebo žena.  Ale  má mnoho ciest a spôsobov, ako   si vybrať, osloviť – muža alebo ženu.  Viete, rozmýšľam i nad sebou, vlastne temer  na konci  svojej  cesty  zvestovateľky  Evanjelia.  Ako som k tomu vôbec prišla? Kto ma  tak mocne oslovil, že  som zatúžila ísť touto cestou v čase, keď to tu vlastne ešte vôbec neexistovalo ?  Lepšie  povedané: cez koho  ma  Pán tak  oslovil?  Bol to  môj  síce prísny, ale skvelý,  svedčiaci pán farár, že jeho  slová  pre mňa tak mnoho znamenali?  Že som vo svojich  14 rokoch  začala túžiť  po štúdiu teológie, hoci som ani dobre nevedela, čo to vlastne je?  A že ma Pán viedol  tak zvláštne,  veď  prv než sa mohol  môj  sen čo len trošíčku rozvinúť, musela som sa zo sna prebudiť, lebo  som  na žiadosť otecka  prešla na inú školu, aby som čím skôr bola  samostatná, veď som bola najstaršia z 5 súrodencov a  bieda bola  u nás  "doma"? – A predsa  sa mi sen  obrátil na skutočnosť.  A  išla som na teológiu, hoci som nemala ani  najmenšiu predstavu, čo budem potom robiť,  ak skončím  (ordinácia ešte nebola!), - a potom prišla ďalšia otázka: ako nás prijmú zbory,  bratia a sestry, a ako  kolegovia, a čo na to manželky farárov???   Čas šiel,  a    moja cesta  služby  prekonala 50 rokov. Nie ľahkých, dosť často  ťažkých, veľmi ťažkých, existenčne problémových, ale  predsa len zvláštno-krásnych. Verím, že to bola Božia "réžia" môjho života. On ma viedol a oslovoval.   Nemenila by som. A chcem veriť, že aj  zase cezo mňa, svoju pokornú služobníčku, Pán  oslovil  ďalších, mladých,  aj  sestry, aj bratov v našom zbore, že  tiež išli študovať teológiu a vstúpili do služby v Pánovej vinici (šesť ich je z nášho zboru).  A prišli  sestry aj do  presbyterstiev,  a do funkcií . Bolo ich stále viacej. Prinášali sme to, čo  osobitné  nadelil  Stvoriteľ   ženám. Nechceli sme a nechceme nahrádzať  bratov, ale  verím, že  máme  spolu  slúžiť Pánovi  z celej sily, z celej mysle, z celého srdca a z celej duše.  A takisto  aj svojim  sestrám a bratom. 

Raz som počúvala besedu na  tému  : kristianizácia Slovenska, pokresťančovanie  našich predkov. Veľmi ma  prekvapilo, keď jeden historik uvádzal, akú  významnú úlohu  v tom  u našich predkov zohrali už vtedy práve ženy.  Misionári si konali svoje, ale aj manželky kniežat (napr. kniežaťa   Pribinu a  mnohých ďalších)  zohrali dôležitú úlohu.

Spomínali istú Gizelu a Anastáziu,  ktoré - keď sa vydali  k nám – priviezli si  aj mníchov, ale aj ony osobne sa  zaslúžili o šírenie  kresťanskej viery,  napr. v  oblasti Nitry, i na vých. Slovensku.

A čo naša súčasnosť – aj inde vo svete?

V poslednom čísle  informačného bulletinu  LWI  Lutherische Welt-Information -  sú správy o 300 rokoch pôsobenia  evanjelickej misie v Indii . Prekvapilo? Nie, potešilo ma,  ako aj tam, v zemi, kde je  toľko problémov  sociálnych a spoločenských,  v zemi, kde  pôsobila Matka Tereza,  v tejto zemi mnohých protikladov  - práve  v protestantskej , evanjelickej cirkvi  sú ženy aktívne.   Je tam  napr. obrázok, ako  Indka, kresťanka, pani Vidhya  Rani  , referentka  pre prácu so ženami v zjednotenej evanjelickej cirkvi Indie, odovzdáva  dar guvernérovi  indického štátu Tamil Nadu  nástenný tanier.   A v pódiovej diskusii  na  veľkom  seminári  volala, pozývala  do práce v cirkevných zboroch  dr. Priscilla  Singhová,  referentka Svetového luteránskeho zväzu , oddelenia pre misiu a  rozvoj; povedala: " Dejiny dokazujú, že  misia je iba vtedy  úspešná, keď hneď od začiatku  vtiahne do práce aj ženy. Tie pracovali v misii , hoci  nemali spočiatku veľké uznanie.  Úspech misie  veľmi často  stojí práve na  schopnosti  spojiť  úžasné  oduševnenie  žien, ich  vedomie,   a schopnosti  do  činnosti  misie." 

Milé sestry,  musím prestať, hoci by som toho  mala ešte  dosť  vo vedomí aj na srdci.  Len toto vám ešte  poviem:  nemyslite si, že  som  ja bola nejaká hrdinka  alebo že som sa  neobávala  pri svojom rozhodovaní. Obávala som sa.  Aj som bola neistá. Aj som sa chvela. (A chvejem sa  dodnes, ak vystúpim na  kazateľňu alebo  pred  bratov a sestry.)  Ale  dvoje ma držalo:  moja túžba  byť  aktívna v cirkvi, vziať i zodpovednosť, ale s tou túžbou aj istota, že  Pán Boh   vie, čo robí,  a že keď On je Pán dejín, tak isto  práve v tomto  napätom  období  dejín človečenstva (aj  situácie  v našom štátnom usporiadaní, v  štáte s oficiálnou ateistickou ideológiou!), a teraz zase v úplne inom usporiadaní,  otvára  nové cesty a horizonty– pre všetkých;  ale podržalo ma aj to, ako ma podporovali moji drahí rodičia, a napokon aj  to, ako ma  posilňoval a povzbudzoval môj  pán farár.  Pred toľkými rokmi.  Povedali  by ste:  starý , konzervatívny pán.  A vidíte:   on už vtedy  dobre  rozumel tomu biblickému:  ktorá mu bude roveň.... A tomu, že : som služobnica Pánova – má povedať i žena, ale aj muž. Veľmi som mu vďačná!  Aj za to, ako  zasial  do mňa, vtedy 10-ročnej,  túžbu  raz navštíviť  zem,  v ktorej  sa narodil, žil,  ukrižovaný bol, vstal z mŕtvych a  vstúpil na nebesá  Pán Ježiš.  Päťdesiat rokov   tá túžba vo mne  vydržala, a   napokon som sa dočkala.-  

Verím, som si istá, som pevne presvedčená,  že  čo Pán Boh činí, to dobré je.  Len s Jeho  pomocou, mocou, a z Jeho milosti,  sa dá  slúžiť.  Mária slúžila ako  matka  Božieho Syna,   iní a iné slúžili zase inakšie.   Mária  a ostatní (Izaiáš,  Dávid,  Šalamún,  apoštolovia, ženy  v kruhu  prvých kresťanských zborov,  ale i naši  predkovia -  i  sestry Royové napr.,)  vzali na seba i bremeno, ale i krásu služby.  Nebojte sa ani vy! Aj vás Pán obdaril darmi,  iste nie  iba jedným darom, ale  mnohými.  Aj  sa povzbudzujte navzájom,  podporte  jedna druhú,  a  majte odvahu  urobiť  kroky  po ceste  možno ešte  trochu neobvyklej  či neznámej. Dodávajte odvahu  jedna druhej.  Je to na vás.   Pán Ježiš  je   stále  vzorom! A svetlom!  A pôjdete  spolu,  srdce  pri srdci,  každá (aj každý) s tým darom, ktorý prijal.  Všetci.  Povedať:  Som služobnica  Pánova.  To je najvyššie.  Všetko   veľké  sa  začalo  možno  sotva patrným začiatkom.  Pamätáte sa? Dav ľudí,  vyše päťťisíc,  hladných, ustatých,  a  Pán Ježiš má k dispozícii   omrvinku.  Päť chlebíkov a dve rybičky.  A predsa  sa  všetci  najedli.  Také zázraky  sa  dejú, len ich treba vidieť.  Ešte raz spomeniem sestry Royové – a je neuveriteľný dosah a význam ich diela!!-  alebo A. Schweitzer, alebo matka Tereza, modranský  sirotínec – viete, ako začal?  S prvou desaťkorunáčkou, ktorú  vybral z peňaženky a položil na stôl p. farár Pavel Zoch. A  vy viete  určite  o  mnohých  činnostiach, pri ktorých vy dávate svoje nápady, srdce, čas, prácu..  Aj  pre  oblasť, o ktorej  som  sa s vami  chcela dnes tu podeliť, to platí.  Prijmite i Pánovo:  Neboj sa, len ver!                         

Prajem  Vám  veľa svetla,  múdrosti, sily, odvahy. Aj vy celým srdcom  povedzte: Magnificat! Velebí moja duša Pána!  Mocný učinil so mnou – s nami – veľké veci! 

 

ThMr. Anna  Adamovičová-Olexová,  august 2007.