Spoločná ekumenická bohoslužba v týždni modlitieb za jednotu kresťanov 2024

Dňa 21. januára 2024 o 10:00, pod záštitou Ekumenickej rady cirkví v SR a Konferencie biskupov Slovenska, prebehla celoslovenská spoločná ekumenická bohoslužba, v kostole Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku na nám. SNP v Bratislave.

Téma „Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov 2024“ je: „Milovať budeš Pána, svojho Boha… a svojho blížneho ako seba samého“ Lk.10,27

Záznam bohoslužieb z archívu si je možné pozrieť na stránke RTVS   

Kázeň: Štefan Evin, predseda Rady Cirkvi bratskej

********

Vážené ekumenické zhromaždenie, milí televízny diváci.

Z evanjelia podľa Lukáša sme čítali text, ktorý zapísal len Lukáš. Teda máme pred sebou exkluzívny text. Koncentruje v sebe najdôležitejšie témy, ktoré hýbu každým náboženstvom, nielen kresťanstvom. A ktoré hýbu každou ľudskou spoločnosťou, našu nevynímajúc. Otvára sa pred nami príbeh v príbehu. Jeden príbeh sa stal, druhý sa nestal. Kostrou príbehu, ktorý sa stal, sú štyri otázky. Je to rozhovor Ježiša s doktorom teológie.
A odpoveďou na tieto otázky je príbeh, ktorý sa nestal. Je to vyhranené podobenstvo, príbehová ilustrácia.
Vstúpme do prvého príbehu – do toho, ktorý sa stal, a začnime prvou otázkou. Kladie ju znalec zákona – doktor teológie. „Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života?“ Je to nielen skvelá otázka, je to top otázka. Smrteľný človek sa asi nemôže spýtať na niečo dôležitejšie, ako je cesta k večnému životu. Otázka za milión. Lenže Lukáš nám odkrýva, že táto skvelá otázka je položená so zlým motívom. Náš doktor teológie nehľadá životodarnú odpoveď na smäd duše. On Ježiša skúša, lebo sa domnieva, že sám je úplne v pohode. Nuž aj my neraz kladieme otázky nie z úprimného záujmu, ale aby sme ukázali svoju prevahu alebo odkryli slabiny druhých.
Ježiš výzvu prijíma a reaguje otázkou, ktorá vedie rovno do Svätého Písma. Nečaká odpoveď zo skúsenosti, ani z tradície, ani z kultúry. „Čo je napísané v Písme svätom a čo si sa z toho dozvedel?“ Božie inšpirované slovo je norma normans pre našu vieru a život. Božie činy, Božie vysvetlenie jeho činov, Božie pokyny a Božie zasľúbenia zaznamenané vo Svätom Písme sú pre Boží ľud určujúce. Tam máme hľadať odpovede na top otázky života.
Znalec zákona dáva precíznu odpoveď. Ježiš jeho odpoveď oceňuje a hovorí: Výborne, miluj Boha totálne a blížnych tak maximálne ako seba, a večný život je tvoj! Poznáš správnu odpoveď a teraz ju aplikuj. Nebuď náboženský človek, buď Boží človek.
Keby znalec zákona kládol otázku z úprimného záujmu, teraz by nastala príležitosť pre otvorený osobný rozhovor: Počuj, Ježiš, ako prakticky mám milovať Boha? Však sa s ním nestretávam. A s tými blížnymi, to je tiež zložité, lebo, vieš, niekedy ani sám seba nemám rád. A keď sa v mojich najlepších dňoch aj snažím ako len najlepšie viem, je mi jasné, že nedosahujem tento dvojitý maximalistický štandard. Takže nemám šancu na večný život?
Miluj Boha a miluj blížneho. To je výzva, však? Milovať a láska – to sú slová, ktoré zasiahla hrozná inflácia významu. Mediálny, kostolný, umelecký aj verejný priestor je nimi preplnený a sú neraz povrchné a silno zdeformované. Dovoľte mi povedať stručnú definíciu toho, čo to znamená milovať niekoho. Našiel som ju pred 30 rokmi, pár rokov po svadbe: Milovať znamená spoznávať skutočné potreby druhého a snažiť sa ich aktívne a tvorivo napĺňať. Láska, ku ktorej nás vyzýva Boh, nie je zaľúbenosť, nie je ani vášnivá emócia, ale je to postoj obetavého záujmu.
Milovať Boha však nie je to isté, ako milovať ľudí. V našom vzťahu k Bohu nejde o to, že Boh od nás niečo potrebuje. Milovať Boha znamená dôverovať mu, brať vážne to, čo urobil a to, čo povedal. Znamená pokorne, poslušne a vďačne prijať závislosť na ňom a na jeho milosti. Znamená to uznať nielen svoju obmedzenosť a konečnosť, ale aj vzburu voči nemu. Znamená to spoliehať sa len na jeho milosť, ktorú nám dáva preto, že za naše viny niesol trest Jeho Syn, Ježiš Kristus. My môžeme milovať Boha len vďaka tomu, že on už miluje nás.
V tomto momente sme vystúpili z nášho príbehu a preniesli sa k tomu, čo ešte len malo prísť v závere Lukášovho evanjelia, keď bol Ježiš ukrižovaný, potom Božou mocou vzkriesený a ako večný Boží kráľ oslávený pri Bohu Otcovi.
Vráťme sa však ešte do nášho príbehu. Neúprimný a sebaistý doktor reaguje – a to je tretia otázka: Tak teda Ježiš, kto je môj blížny? Ako si mám vybrať blížneho, a správneho blížneho. Však okolo mňa je kopa ľudí každý deň. A potom sú tu takí, ktorí v žiadnom prípade nie sú a nemôžu byť mojimi blížnymi.
Doktor teológie vycítil ten absolútny Boží nárok a svojej zodpovednosti za druhých sa chce zbaviť rozdelením ľudí na tých, ktorí sú jeho blížni a ktorí nie sú.
Ježišovou odpoveďou je príbeh, ktorý sa nestal. Je to príbehová ilustrácia, ktorá má ostré kontúry a jasnú pointu. Zlí ľudia, tvrdí lotri, ťažko ublížili obyčajnému človeku. A dobrým ľuďom, náboženským ľuďom, bol život tohto polomŕtveho muža ľahostajný. Prišli, videli, obišli, odišli. Ich cesty sa dotkli, ale nespojili. Postojom nezáujmu sa z tých na prvý pohľad dobrých ľudí, stali mäkkí lotri. Milovať znamená spoznávať skutočné potreby druhého a usilovať sa ich aktívne a tvorivo napĺňať. Toto urobil človek zo segregovanej komunity, Samaritán. Človek inej kultúry, iného náboženstva, iného etnika, ktorým všeobecne pohŕdali a na hony sa mu vyhýbali. No on obyčajne ľudsky urobil všetko, čo zranený chudák potreboval. Venoval mu svoj záujem, svoj čas a svoje prostriedky. Samaritán neriešil dilemu, že kto je mne blížny, teda kto mi vyhovuje, koho preferujem. On túto situáciu videl opačne – a to je už tá štvrtá otázka: Komu som ja blížny? Kto mňa práve teraz potrebuje? Koho život môžem podporiť? Ich cesty sa dotkli a spojili.
Ilustračný príbeh, pomocou ktorého nás Ježiš učí dôležitú lekciu z kresťanského života, sa takto doslovne nikdy nestal. A predsa sa to každý deň v rôznych obmenách odohráva v príbehoch našich životov.
Okolnosti a Božia prozreteľnosť nás vždy budú privádzať do situácií a k ľuďom, s ktorými sme nepočítali, ktorých nepreferujeme, ktorí nás zaťažia, ktorí zmenia naše plány a ktorí nám skomplikujú život. Pripomeňme si rómske komunity a bezdomovcov; utečencov a migrantov; ľudí zasiahnutých stratou alebo nejakou tragédiou. Sú to príležitosti, aby sme my, Bohom milovaní a zachránení, boli pre nich blížnymi, ktorí obetavo, nápomocne a s láskou posilňujú či ochraňujú ich život. Bez ohľadu na ich pôvod, status, vzdelanie, etnickú príslušnosť, náboženské presvedčenie. Ak sa v Božom mene odvraciame od tých, ktorí nie sú moji, naši, ak sme voči nim agresívni, je to protikristovké a je to otvorenou vzburou voči Bohu. Milujeme a usilujeme o dobro druhých nie preto, aby nás Boh miloval. Ale preto, lebo nás Boh miluje.
A to nás na záver vracia znova k tej prvej top otázke o ceste k večnému životu: Ako môžem zdediť večný život?
Zvyčajne sú dedičmi deti. Láskaví a starostliví rodičia odkazujú svojim deťom svoje väčšie či menšie bohatstvo. Podobne Boh dáva večný život svojim deťom. Takže predpokladom toho, aby sme zdedili večný život je, aby sme boli Božími deťmi. On je zdroj života, v ňom je život. Evanjelium nám hovorí tú nádhernú správu, že Ježiš, náš starší brat, nás prišiel pozvať a priviesť do Otcovej rodiny. A nielen to, Ježiš, náš starší brat, za nás vyrovnal všetky dlhy, ktoré sme Otcovi narobili svojím odporom voči jeho láske.
Ježiš zobral všetko, čo bolo naše a čo nás oddeľovalo od Boha a večného života: Zobral náš hriech, našu vinu, naše odsúdenie, náš trest, naše zavrhnutie a našu smrť. A dal nám to, čo je jeho: jeho svätosť, spravodlivosť, milosť, prijatie, synovstvo a večný život. Miluješ Ježiša za to, čo pre teba urobil? Ak áno, miluješ aj Otca, ktorý miluje nielen teba, ale tvojich blížnych. A preto, kresťania, poďme, a konajme podobne.