Vyhlásenie členských a pozorovateľských cirkví a náboženských spoločností ERCSR k 75. výročiu nástupu komunizmu k moci v Československu, 1948 – 2023

My, predstavitelia členských a pozorovateľských cirkví Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike, považujeme prevzatie moci komunistami v Československu dňa 25. februára 1948, za jeden z najvýznamnejších, no zároveň najtemnejších dátumov 20. storočia a vôbec novodobých dejín Slovenska a rovnako i Česka.
Považujeme za dôležité aj dnes pripomínať, aká bola skutočná tvár tohto údajne sociálne a humánne orientovaného politického zriadenia. Na jednej strane to robíme preto, aby sme generáciu tých, ktorí komunizmus nezažili, varovali pre klamlivými ilúziami tradičného i moderného ľavičiarstva. Tiež preto, aby sme nedovolili, aby vznikali a prežívali komunistické varianty „osvienčimskej lži“, prezentujúce komunizmus ako humanistický režim a vyvyšujúce jeho prednosti. A napokon to robíme z úcty voči tisícom a tisícom osudov ľudí, diktatúrou proletariátu zbavených prostého životného šťastia, existenčne zničených, vyhnaných z vlasti, väznených, mučených, zabitých….
Pripomeňme, že po tom, ako začiatkom 40-tych rokov fašizmus na Slovensku prakticky zlikvidoval židovské náboženské obce, a to nie len organizačne a materiálne, ale hroznými masovými deportáciami ich aj ľudsky vyhladil, tak v priebehu krátkeho času po februári 1948 komunizmus v Československu odobral cirkvám, okrem samotných kostolov a fár, všetok hnuteľný majetok. Zanikli spolky, organizácie a inštitúcie so svojou vyspelou a fungujúcou infraštruktúrou. Mnohé z nich neslúžili iba vnútorným potrebám jednotlivých cirkví, ale mali aj širší, celospoločenský význam, ako napríklad zdravotnícke, sociálne a školské zariadenia.
Štát sa navonok veľkodušným spôsobom zaviazal o cirkvi hospodársky „postarať“. Prakticky to znamenalo, že výhradne na seba prevzal úlohu hradiť mzdy duchovných. Tie vyplácal v minimálnej výške. Zároveň autoritárskymi krokmi mocenského dozoru narušil stáročia pestovanú, jemnú rovnováhu medzi cirkvou, jej ekonomickými a hospodárskymi potrebami a členmi cirkvi, ktorí sú ochotní sami sa o službu cirkvi postarať.
Komunistický štát prevzal „dozor“, teda totálnu kontrolu nad životom cirkví. Kto chcel pôsobiť ako duchovný, bol závislý na udelení štátneho súhlasu na duchovenskú činnosť. Toto bol iba jeden typ z mnohých druhov mocenských súhlasov, na ktoré boli cirkvi odkázané. Vo všetkých oblastiach života spoločnosti, od školstva, až po kolektívy na pracoviskách, prebiehala cielená ateizácia a komunistická ideologická indoktrinácia. Čoskoro sa začali množiť rady tých, ktorí boli pre svoje náboženské presvedčenie, aktívne vyznávanie viery, či kvôli vyfabulovaným a nezmyselným obvineniam zastrašovaní, šikanovaní, perzekuovaní, väznení. Prišlo na prvých mučeníkov. Je nám nesmierne ľúto stoviek nevinných životov.
Mnohí i dnes zastávajú názor, že princípy komunizmu boli v podstate dobré. Iba ich realizácie sa ujali ľudia, ktorí im neporozumeli a tým komunizmus zdiskreditovali. Zoči – voči takémuto názoru sme si istí tým, že ho môže zastávať iba človek, ktorý prehliadol základnú intenciu komunizmu ako politickej diktatúry, ktorá si robí totálny nárok na človeka a na celú spoločnosť.
Uvažujme: biblická viera, či už židovská, alebo kresťanská, svojim obsahom tvorí a potvrdzuje hodnotu, dôstojnosť a slobodu každej ľudskej bytosti. Preto je viera a náboženské prostredie nepriateľom pre každú politickú diktatúru. Ako pre fašizmus, tak i pre komunizmus.
Nepriateľský postoj komunizmu ku náboženskej viere teda nebol iba chybou nesprávneho komunistu na v podstate správnom, sociálne a humanisticky ladenom programe komunizmu. Nenávisť voči náboženskej viere bol explicitný, zdôvodnený a principiálny postoj komunistického režimu. Bez neho by komunizmus nebol komunizmom!
Tento postoj patril k zásadným princípom „diktatúry proletariátu“: ak tu chceme mať človeka opatrného, plného strachu, pretvárky, nám plne lojálneho, poddajného, prispôsobivého, kontrolovateľného, vnútorne korumpovateľného, odtrhnutého od svojich prirodzených koreňov, zaujímajúceho sa iba o prežitie seba a svojej rodiny, spokojného v ilúziách, ktoré okolo neho vytvoril komunistický slovník, a ak tu chceme mať podobne charakterizovanú spoločnosť, pasívnu, zlomenú, poddajnú, schopnú prijať a zhltnúť úplne všetko a radostne kráčajúcu ulicami pod heslami komunistického slovníka, ak tu proste má zavládnuť komunizmus, nesmie tu byť viera a cirkev!
Uvedomme si, že komunizmus bol koniec – koncov duchovný, pseudonáboženský jav. Dobre rozumel tomu, čo znamená podmaniť si dušu človeka. Bola to sekulárne, politicky ladená náboženská vízia „dokonalej spoločnosti“, avšak bez transcendentného, osobného Boha.
Komunizmus teda dobre vedel o hlbokom prepojení medzi slobodou človeka a jeho vierou. Vedel, že skutočne veriaci človek je politicky nezotročiteľný. Preto musel s náboženskou vierou skoncovať ako s niečím principiálne nepriateľským. Od zvládnutia tohto zápasu závisel úspech samotného etablovania sa komunizmu. Nebol vedený iba v Československu, ale na všetkých miestach na zemi, kde sa komunisti dostali k moci.
Úprimne vítame a oceňujeme, že vláda Slovenskej republiky prijala dňa 22. februára 2023 komuniké – Vyhlásenie vlády Slovenskej republiky k februárovému prevratu v roku 1948 – v ktorom pravdivým spôsobom pomenovala dôsledky diktatúry komunizmu v Československu a jednoznačne deklarovala záujem o demokratický, pluralitný systém a fungujúci právny štát, ktorý garantuje a udržiava občianske slobody a zabezpečuje dodržiavanie ľudských práv.
Napriek tomu, že náš aktuálny dnešok má žiaľ množstvo chýb, ktoré si obyvatelia Slovenska dobre uvedomujú a trápia nás všetkých, predsa sa principiálne tešíme, že i cirkvi dnes môžu byť súčasťou demokratickej spoločnosti. Ako tí, ktorí zažili štátny dozor nad cirkvami, nesmierne oceňujeme politickú, občiansku a náboženskú slobodu.
Povzbudzujeme členov našich cirkví a náboženských spoločností, aby osobne, vo svojich rodinách, susedstvách, komunitách a pracoviskách žili príkladným životom veriacich ľudí. Aby ako občania prispievali k budovaniu demokracie, dodržiavaniu občianskych a ľudských práv a slobôd. Aby prejavovali lojalitu k nášmu štátu a vlastenectvo, šírili vo svojom prostredí pokoj a vážili si dar politickej, občianskej a náboženskej slobody.
V mene členských a pozorovateľských cirkví a náboženských spoločností Ekumenickej rady cirkví na Slovensku,

Ivan Eľko, predseda ERC na Slovensku,
Ján Szöllös, podpredseda ERC na Slovensku.