Preambula k Ústave Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku

Poučenie o pravoslávnej Cirkvi

Vierouka pravoslávnej Cirkvi spočíva vo Svätom Písme a vo všeobecnej cirkevnej Tradícii. Cirkevná tradícia je zachovaná tak v poriadku Cirkvi a jej živote, ako aj v spisoch svätých otcov, t. j. cirkevných spisovateľov prvých storočí dejín kresťanstva.

Vyznanie viery pravoslávnej Cirkvi bolo sformulované na základe najstarších textov, vyznávaných veriacimi pri krste, opierajúcich sa o Tradíciu a Sväté Písmo, a do všeobecného užívania bolo uvedené čiastočne v roku 325, kedy bolo prijaté Prvým všeobecným snemom všetkých kresťanských miestnych cirkví, konanom v Nikei, a potom doplnené Druhým všeobecným cirkevným snemom v roku 381, konanom v Carihrade. Toto vyznanie, nazvané Nikeo (alebo Nicejsko) – Carihradské, bolo spoločné pre všetky miestne Cirkvi, spojené do jednej svätej, všeobecnej, apoštolskej kresťanskej Cirkvi. Všetky nasledujúce cirkevné snemy sa k tomuto vyznaniu verne hlásili a zakázali ho meniť. Na Západe však bolo neskôr bez uznesenia všeobecného cirkevného snemu vsunuté do neho slovo „Filioque“, čím bola porušená do tej doby spoločná viera Cirkvi v Svätého Ducha.

Kánonické právo pravoslávnej Cirkvi je založené na pravidlách, ktoré boli prijaté na siedmich všeobecných snemoch a na významnejších snemoch miestnych Cirkví, i na pravidlách, ktoré obsahujú spisy svätých cirkevných otcov.

Zriadenie pravoslávnej (po grécky orthodoxnej) Cirkvi bolo vytvorené v dobe od 1. do 9. storočia. Podľa tohto zriadenia sa kresťania organizujú podľa štátnych území a podľa národov do miestnych Cirkví. Miestne Cirkvi sú spojené do jednej všeobecnej (po grécky katholíckej) Cirkvi. K tomuto systému všeobecnej Cirkvi patrila pôvodne aj rímska cirkev. V nej však neskôr šiel vývoj k vytvoreniu pápežstva. Zatiaľ čo sa do 9. storočia zúčastňovala na všetkých všeobecných cirkevných snemoch a podriaďovala sa ich uzneseniam (napr. 6. všeobecný snem v rokoch 680-681 odsúdil rímskeho patriarchu Honoria za bludný monoteletizmus a rímska cirkev sa tomuto rozsudku podriadila), neskôr sa v rímskej cirkvi uplatňovala zásada, že uznesenia všeobecných cirkevných snemov vyžadujú schválenie rímskeho patriarchu. Východné Cirkvi vždy vystupovali proti týmto tendenciám. To viedlo v r. 1054 k cirkevnému rozkolu, v ktorom na jednej strane stál rímsky patriarchát a na druhej strane patriarcháty carihradský, alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský. V tejto dobe začali tieto patriarcháty užívať názov „orthodoxný“ na znamenie toho, že nesúhlasia s novým vývojom pomerov v rímskej cirkvi (s „Filioque“, s pápežstvom, zavádzaním latinčiny u všetkých národov, s ideou odpustkov, so všeobecným celibátom duchovenstva, s pokusmi o zavedenie prijímania pod jedným spôsobom a iné) a že trvajú na doterajšom učení.

Názor – pomerne bežný, že pravoslávna Cirkev vznikla iba v roku 1054 odtrhnutím od Ríma, je historickým omylom. Miestne pravoslávne Cirkvi neboli nikdy podriadené Rímu, hoci rímsky patriarcha ako biskup prvého hlavného mesta Rímskej ríše sa tešil veľkej autorite. Právny vzťah východných patriarchov k rímskemu bol rovnaký, aký bol ich vzťah medzi sebou. Nebol to vzťah podriadenosti, ale rovnosti. O odtrhnutí od Ríma je možné hovoriť u cirkví, ktoré sa vytvorili na Západe na základe reformácie, pretože pred reformáciou patrili k rímskej cirkvi. Tieto cirkvi podľa názoru pravoslávnej Cirkvi vo svojom odpore voči Rímu zašli do opačnej krajnosti, to znamená príliš vľavo, zatiaľ čo vývoj rímskej cirkvi išiel príliš vpravo. Pravoslávna Cirkev vieroučne i svojou organizáciou je verná apoštolskej tradícii uprostred. Z cirkví odlúčených od Ríma sú pravoslávnej Cirkvi najbližšie cirkev starokatolícka a onen smer anglikánskej cirkvi, ktorý sa nazýva High Church (vysoká cirkev). Pravoslávna Cirkev sa však neuzatvára pred stykmi so žiadnou kresťanskou cirkvou a zúčastňuje sa na medzicirkevných konferenciách.

Pravoslávna Cirkev vyriešila svoj vzťah k národnostiam a štátnym útvarom tak, že sa organizuje, ako už bolo povedané, podľa štátnych území a podľa národov.

Najvyšším zákonodarným spoločným orgánom všetkých pravoslávnych Cirkví vo svete je všeobecný snem, ktorý je ich spoločným spojivom. Všeobecný snem ako najvyššia autorita Cirkvi rieši principiálne vieroučné otázky. V dnešnej situácii sa stretávajú predstavitelia miestnych pravoslávnych Cirkví k prerokúvaniu spoločných otázok praktického charakteru na celopravoslávnych konferenciách.

K starobylým patriarchátom sa počítajú patriarcháty: carihradský, ktorého predstaviteľ je „prvý medzi rovnými“, alexandrijský, antiochijský, jeruzalemský. Historickým vývojom vznikli ďalšie miestne patriarcháty: ruský, srbský, rumunský, gruzínsky, bulharský a miestne Cirkvi cyperská, grécka, poľská, albánska, americká, fínska a ďalšie.

Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku nadväzuje na dedičstvo, ktoré bolo našim národom dané slovanskými apoštolmi svätými Cyrilom a Metodom. Po potlačení ich diela na území Veľkomoravskej ríše v 9. storočí udržiavala sa ešte slovanská bohoslužba do začiatku 12. storočia v Čechách a na Slovensku, kde v jeho východnej oblasti pretrvala až do našej doby. Na tomto fakte nič nezmenilo ani zavedenie únie v r. 1649. Pravoslávna Cirkev zaujíma kladné stanovisko tiež k Jánovi Husovi, lebo jeho učenie je v súlade s učením pravoslávnej Cirkvi.

Počiatky obnovenia pravoslávnej Cirkvi v Čechách, na Slovensku a Podkarpatsku spadajú do druhej polovice 19. storočia. V Prahe boli konané pravidelné pravoslávne bohoslužby od roku 1874 v chráme sv. Mikuláša na Staromestskom námestí a to kňazom Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorý bol ustanovený taktiež pre chrámy v Karlových Varoch, Františkových Lázňach a Mariánskych Lázňach. Jurisdicky patrili pravoslávni Česi jednotlivo najprv ku kňazovi gréckej cirkevnej obce vo Viedni a od r. 1893 ku kňazovi srbskej cirkevnej obce v tom istom meste. Prístupom Čechov k pravosláviu v rokoch 1900 -1908 sa zaoberala aj ministerská rada vo Viedni, ktorá v nich videla nebezpečenstvo panslavizmu. Pretože sa pravoslávni Česi nemohli za Rakúsko – Uhorska zorganizovať do cirkevnej obce, zriadili si v r. 1903 „Pravoslávnu besedu“ a neskôr spolok „Československá obec pravoslávna v Prahe“, ktoré mali pripraviť predpoklady pre cirkevnú organizáciu, ak by to umožnili pomery. To sa stalo štátnym prevratom v r. 1918.

V uhorskej časti rakúsko-uhorského štátu sa pravoslávie udržalo vo svojej liturgickej podobe s cirkevnoslovanským jazykom a osobitými karpatoruskými spevmi, aj keď veriaci ľud bol od polovice 17. storočia násilím nútený formálne prijímať cirkevnú úniu s Rímom. Svedčí o tom i to, že tu nebola porušená kontinuita jestvujúcej pravoslávnej Cirkvi. Iba pravoslávni Srbi v Uhorsku mali ako obrancovia štátu proti Turkom cirkevnú slobodu a udržali si pravoslávie. Na začiatku 19. storočia sa pravoslávna Cirkev v oblasti Podkarpatska a východného Slovenska začala opäť obnovovať, ale úrady tieto pokusy tvrdo trestali. Aj tu došlo k slobodnému hnutiu obnovy pravoslávia po vzniku samostatného Československého štátu. Sila tohto hnutia prekvapila politických činiteľov. V r. 1929 dospel vývoj pravoslávneho hnutia v Československej republike až k zriadeniu dvoch eparchií – eparchie českej a eparchie podkarpatoruskej. Vývoj smeroval k zriadeniu slovenskej eparchie s nádejou, že sa potom spojí do miestnej autokefálnej Československej cirkvi pravoslávnej. Obe vzniknuté eparchie sa rozvíjali pod jurisdikciou, materskou starostlivosťou Srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorej právna kontinuita pre nástupnické štáty rakúsko-uhorskej monarchie bola uznaná aj Československou republikou. Významným spôsobom k obnove pravoslávia na Slovensku prispeli tí, ktorí v ťažkých časoch odišli za prácou do USA, prijali tam pravoslávie a boli schopní morálne, finančne i organizačne podporiť obnovujúce sa cirkevné obce.

Koncom r. 1921 bol štátnym úradom predložený cirkevný štatút „Českej náboženskej obce pravoslávnej v Prahe“, ktorý bol schválený výnosom Ministerstva školstva zo dňa 31. 3. 1922. Podľa tohto štatútu všetci pravoslávni na území Čiech, Moravy a Sliezska tvorili jednu veľkú cirkevnú obec, ktorá mala sídlo v Prahe. V čele obce stál biskup, ktorý spravoval záležitosti spolu s predsedníctvom obce a so synodálnou radou. V miestach s vyšším počtom pravoslávnych veriacich boli podľa štatútu zriadené duchovné správy a tiež zbory (rady) starších s miestnou kompetenciou. Tento stav pri raste počtu veriacich nebol na dlhú dobu udržateľný. Preto synodálna rada v r. 1928 predložila Svätej synode Srbskej pravoslávnej cirkvi a vláde novú cirkevnú ústavu, podľa ktorej sa na území českých historických krajín zriaďuje pravoslávna eparchia. Paralelne s týmto vývojom postupovali organizačné práce i na východe vtedajšej republiky, kde vznikla mukačevsko-prešovská eparchia. Zriadením eparchií dosiahla Česká pravoslávna cirkev, ako aj karpatoruská Cirkev riadne kánonické jednotky, ktoré vytvorili základné predpoklady budúcej autokefálnej Cirkvi na území Československej republiky. Prvé (ustanovujúce) zhromaždenie českej pravoslávnej eparchie sa konalo podľa jej novej ústavy, vypracovanej biskupom Gorazdom, dňa 22. 9. 1929 v Olomouci. Na ňom bola uskutočnená voľba eparchiálneho biskupa, vladyku Gorazda, eparchiálnej rady, duchovného eparchiálneho súdu, eparchiálnych revízorov a moravského protopresbytera. Obdobne sa dňa 12.12.1929 pre Podkarpatsko a Slovensko ustanovila riadne a právoplatne Pravoslávna eparchia mukačevsko-prešovská na čele s delegátom Srbskej pravoslávnej cirkvi vladykom Serafímom štipským.

Nádejný vývoj Pravoslávnej cirkvi v Československu bol však otrasený udalosťami vojnových rokov 1939-1945. Znamenali pre ňu: 1) po rozbití Československej republiky prerušenie prirodzených väzieb oboch eparchií, 2) po prepadnutí Juhoslávie nacistami znemožnenie spojenia so srbským patriarchátom (obe eparchie boli prinútené v čase vojny podriadiť sa berlínskemu metropolitovi), 3) po vlasteneckej podpore poskytnutej účastníkom protinacistického odboja mučenícku obeť biskupa Gorazda a jeho druhov, 4) následnú perzekúciu všetkého českého pravoslávneho duchovenstva a časti laických pracovníkov pravoslávnej Cirkvi, a nakoniec 5) úradnú likvidáciu Českej pravoslávnej cirkvi, zákaz jej činnosti alebo jej podporu a konfiškáciu všetkého majetku (september 1942). V r. 1945 bol život českej pravoslávnej eparchie v oslobodenom Československu opäť obnovený.

Povojnový vývoj v Československu priniesol v pravosláví zásadné organizačné zmeny. Pretože Podkarpatská Rus bola politicky oddelená od Československej republiky a pričlenená k ZSSR, bolo nutné samostatne zorganizovať pravoslávne cirkevné obce, ktoré z bývalej užhorodsko-prešovskej eparchie zostali na Slovensku. Tieto vyjadrili želanie prijať jurisdikciu Moskovského patriarchátu Ruskej pravoslávnej cirkvi. Podobne optovali i farnosti ruskej emigrácie, organizované samostatne mimo rámec českej a karpatoruskej eparchie.

Tiež česká pravoslávna eparchia sa rozhodla pre zmenu jurisdikcie. Eparchiálne zhromaždenie 8.11.1945 v Olomouci sa uznieslo požiadať o vyčlenenie z jurisdikcie Srbskej pravoslávnej cirkvi a prijatie do jurisdikcie Moskovského patriarchátu. Posvätná synoda Ruskej pravoslávnej cirkvi rozhodla o jej prijatí dňa 14. 1. 1946. Súčasne zriadila Exarchát Moskovského patriarchátu v Československu, ktorý zahrnul všetky cirkevné obce na území Československa. Pražské biskupstvo bolo povýšené na arcibiskupstvo (neskôr metropoliu). Arcibiskupom pražským a českým, exarchom Moskovského patriarchátu v Československu, sa stal vladyka Jelevferij (Voroncov).

Návrat prevažne pravoslávnych Čechov z ukrajinskej Volyne v r. 1947 do vlasti priniesol nutnosť rozšíriť počet budovaných cirkevných obcí v českej eparchii. Preto 7. 12. 1949 jej eparchiálne zhromaždenie rozhodlo vyčlenením pravoslávnych cirkevných obcí na Morave a v Sliezsku zriadiť samostatnú pravoslávnu eparchiu olomoucko-brnenskú. Za jej prvého biskupa bol zvolený vladyka Čestmír (Kráčmar). Samostatná pražská eparchia bola ustanovená 5.1.1950 na čele s metropolitom Jelevferijom. Na Slovensku bola ustanovená samostatná prešovská eparchia na čele s biskupom Alexijom (Dechterevom). Eparchiálne zhromaždenie schválilo Ústavu pravoslávneho exarchátu Moskovského patriarchátu v Československu a Vykonávacie predpisy, upravujúce cirkevný život eparchií.

V dňoch 28. a 29. 7. 1950 bola vytvorená a konštituovaná nová pravoslávna eparchia na Slovensku: Michalovská pravoslávna eparchia. Za jej eparchiálneho biskupa bol zvolený vladyka Viktor (Mihalič), bývalý gréckokatolícky kanonik, ktorý sa spolu s veriacimi zjednotil s pravoslávnou Cirkvou.

V roku 1948 bol v Karlových Varoch otvorený Duchovný seminár pre výchovu pravoslávneho duchovného dorastu. Nasledujúceho roku bol prenesený do Prahy a v r. 1950 prebudovaný na Pravoslávnu bohosloveckú fakultu v Prahe, ktorej sídlo bolo prenesené do Prešova. Dnes pôsobí v rámci Prešovskej univerzity v Prešove.

Dňa 2.10.1951 návrh biskupského zboru exarchátnej rady, aby požiadala Posvätnú synodu Ruskej pravoslávnej cirkvi o požehnanie k udeleniu autokefality pre pravoslávnych v ČSR, bol akceptovaný rozhodnutím synody zo dňa 10.10.1951. Slávnostne bola autokefalita Pravoslávnej cirkvi v Československu vyhlásená na verejnom zasadaní exarchátneho zhromaždenia 8.12.1951 v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe a nasledujúceho dňa v nedeľu 9. decembra bol slávnostne uvedený do svojho úradu ako predstaviteľ novej autokefálnej pravoslávnej Cirkvi metropolita pražský a celého Československa Jelevferij. Svoj súhlas s týmto aktom potvrdili účasťou svojich delegácií popri materskej ruskej Cirkvi tiež antiochijská, gruzínska, rumunská, bulharská, albánska a poľská. Súčasne bola prijatá zástupcami eparchií pražskej, olomoucko-brnenskej, prešovskej a michalovskej Ústava Pravoslávnej cirkvi v Československu, ktorá bola schválená aj štátnou správou. Oznámenie o zvolení metropolitu Jelevferija za predstaviteľa autokefálnej Cirkvi bolo predložené Jeho Svätosti Athenagorovi, arcibiskupovi konštantinopolskému, ekumenickému patriarchovi, Jeho Blaženosti Christoforovi, pápežovi a patriarchovi alexandrijskému a celej Afriky, Jeho Blaženosti Alexandrovi III., patriarchovi Veľkej Antiochie a celého Východu, Jeho Blaženosti Timotejovi, patriarchovi sv. mesta Jeruzalema a celej Palestíny a všetkým ostatným predstaviteľom autokefálnych pravoslávnych Cirkví. V nasledujúcich desaťročiach bola autokefalita našej Cirkvi prijímaná ako historická realita väčšinou miestnych pravoslávnych Cirkví. Konštantinopolská Cirkev (carihradský patriarchát) vydala „Patriarchálny a synodálny tomos (akt) o požehnanie autokefality svätej Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku“ dňa 27.8.1998.

VIII. riadny miestny snem Pravoslávnej cirkvi v Československu, konaný dňa 11. a 12. decembra 1992, reagoval na samostatný štátotvorný vývoj v českých krajinách a na Slovensku, ktorý vyústil do vzniku samostatnej Českej republiky a samostatnej Slovenskej republiky dňa 1.1.1993. Vzhľadom na tieto nové pomery snem prijal návrh novelizácie Ústavy Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku a uložil metropolitným radám jednotnej pravoslávnej Cirkvi v oboch republikách vypracovať k nej Vykonávacie predpisy, odrážajúce jej konkrétne potreby. Obdobie od VIII. miestneho snemu k IX. miestnemu snemu Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku prinieslo ďalšie podnety k úprave Ústavy.

IX. miestny snem Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku po podrobnom preskúmaní schválil text tejto Ústavy a uložil všetkým cirkevným zložkám, aby sa ňou riadili vo svojej činnosti. Neoddeliteľnou súčasťou Ústavy Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku sú k nej snemom schválené Vykonávacie predpisy.

Dodatok k Preambule Pravoslávnej cirkvi

Po smrti Jeho Blaženstva metropolitu Doroteja dňa 30. 12. 1999, zasadala Posvätná synoda, ktorá svojím uznesením č. 3. zo dňa 17. 3. 2000, poverila arcibiskupa prešovského a Slovenska metropolitného správcu Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku zvolať X. mimoriadny snem na piatok 14. IV. 2000, v Prešove.

Úlohou snemu bolo zvoliť nového metropolitu Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku. V súlade s Ústavou Pravoslávnej cirkvi a jej vykonávacími predpismi a uznesením č. 1. X. snemu bol zvolený dňa 14. IV. 2000 Jeho blaženosť Nikolaj arcibiskup prešovský občianskym menom Mikuláš Kocvár za metropolitu českých krajín a Slovenska so sídlom v Prešove.

Túto významnú funkciu Jeho Blaženosť Nikolaj vykonával až do svojej predčasnej smrti 30. 1. 2006.

2. V. 2006 sa konal XI. mimoriadny snem Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku v monastieri Zosnutia Presvätej Bohorodičky vo Vilémove ČR.

Hlavným a jediným bodom tohto snemu bolo zvoliť z dvoch kandidátov: arcibiskupa prešovského a celého Slovenska Jána a arcibiskupa pražského a českých krajín Kryštofa nového metropolitu.

Po dvoch neúspešných kolách tajných volieb došlo k tretiemu, losovaním. Los ťahal najstarší kňaz snemu o. Křivka a vytiahol lístok s menom Jeho Vysokopreosvietenosť Kryštof. Novým metropolitom Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku sa stal vladyka Kryštof.

Nový metropolita Jeho Blaženosť Kryšof v súlade s Ústavou Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku (čl. 12, pís. 3) a rozhodnutím Posvätnej synody zo dňa 14. novembra 2006 zvolal riadny XII. snem našej Cirkvi, ktorý sa uskutočnil v dňoch 8 – 9. marca 2007 v Prešove.

Téma snemu znela – Pravoslávna cirkev v 3. tisícročí, ktorú referoval Jeho Vysokopreosvietenosť arcibiskup Simeon.